Krátko o živote a ešte kratšie o smrti...

Už niekoľko mesiacov žijem s vedomím,že mojich blízkych niet.Odišli a už sa nevrátia.Všetci naokolo konštatujú,že nemuseli odísť.Nemuseli zomrieť takí mladí...Bolo to ich nešťastie?Nemyslím...to nešťastie sa dotklo nás,tých,čo sme po nich zostali... Len nedávno sa kultúrne Slovensko lúčilo s trojicou hereckých legiend.Priznám sa,osobne ma to zasiahlo.Pravda je,že každý sa raz musí pobrať.Chválabohu,že nevieme,kedy sa to stane a za akých okolností.Legenda,nelegenda...celebrita,necelebrita...každý a všetci.Pred niekoľkými dňami ma šokovala správa o nešťastí istého mladíka bývajúceho neďaleko nás.Údajne si dorezal žily...Neviem,čo sa tam stalo,ale hlavné je,že žije.Neviem,či aj pre neho je podstatné to,že prežil. Keď som tak včera po všetkom pomáhala mamke v záhrade a ona nožom prerezávala špagátik,vravím jej: ...a neporež sa...Paradoxné,že?Človek sa bojí ,,porezať sa,,lebo si nechce ublížiť.Nechce prísť o život. A nájdu sa ľudia,konajúci z akýchkoľvek dôvodov,ktorí sa porežú,lebo si chcú ublížiť a v istých ,,skratových,, chvíľach aj prísť o život.Nepíšem len o porezaní sa...premýšľam o tom,ako si častokrát neuvedomujem(e) krehkosť svojho bytia a jedinečnosť svojho života. Keď umrieme my,už nik iný nás nenahradí.Nik taký,ako my sa už v tých niekoľkých miliardách nenájde. A predsa často ohrozujeme svoj život. Nevážime si čas,ktorý máme.Ako by si ho určite cenili tí,ktorí zahynuli pri dnešnej tragickej nehode.Žiaľ,nebolo im to dopriate.A koľkým už nebolo dopriate žiť naďalej s nimi,svojimi príbuznými...V nejednej situácii je potrebné riskovať...ale hodnota života je privysoká na to,aby sa stala hazardom.