Staroba....ty si mladým ťažoba?!

Jej monológ bol natoľko dramaticky vystupňovaný,že som len híkala.Rozčuľovala sa nad tým,ako sa doma ,,trápia,, s ich dedkom,ako sú po niekoľkých dňoch jeho opatrovania psychicky hotoví.Najradšej by ho dali do domova dôchodcov,že vraj by tam mal aspoň rovesníkov.Dievčina s takýmto postojom svojej rodiny zjavne nesúhlasila a na deduškovo ,,odloženie,, do ústavu reagovala slovami:..ak to urobíte,a keď sa vám niečo stane,ja urobím to isté a vy sa budete cítiť nepotrební a na príťaž...Vraj nemajú byť doma prečo psychicky na dne,lebo dedko si nevyžaduje väčšiu starostlivosť,t.j.neleží v posteli a netreba ho ,našťastie,umývať a prebaľovať.Stačí,keď sa s ním budú rozprávať a poprechádzajú sa s ním.To je tá starostlivosť o neho.V poslednom čase nadobúdam stále väčší pocit,že starenky a starčekovia si z ľudského hľadiska získavajú čoraz menšiu pozornosť a úctu.Nemyslím teraz na to,aké dôchodky im štát nadelí a aké domovy,ústavy a centrá sa im venujú.Na mysli mám to,ako sa im venujeme my,niekoľko generácií mladší.Aj my máme babku a je s nami doma.Neviem si predstaviť,že by sme ju dali do domova.A že rovesníci?Veď predsa my máme ju a ona má nás.Chápem,že niekto svojim starkým hľadá náhradu,pokiaľ sa o nich sám nemôže starať.Ale prečo nemôže?Pretože na to nemá čas,sily,trpezlivosť...?pretože by to psychicky a fyzicky nezvládol?Myslím,že starkí sú ako deti a ako deťom sa im niekedy treba aj venovať.Priznávam,že občas sami veľa požadujú.Ako deti.Dať najesť,upratať za nimi,dávať na nich pozor.Ale ako deti potrebujú aj to,aby ich niekto vypočul,niekto s nimi bol,niekto sa s nimi rozprával.Aby im niekto prejavil rešpekt,úctu voči ich šedinám a voči tým odžitým desaťročiam.Každá jeseň prináša svoje ovocie a aj staroba ako jeseň života prináša mnoho spomienok.Aj naša babka by nám ich tu chcela zanechať.Starkí chcú byť vypočutí,no mnohí ich počúvajú povrchne,s nezáujmom.Aj ja si občas povzdychnem nad tým,keď babka začína svoje rozprávanie rokom 1950...kde to ešte súčasnoť...tak veľa prežila...tak ťažko žila...a vzápätí si uvedomujem,že ak ju raz stratím,už nikdy mi nepovie o tom,ako sa žilo počas vojny,ako sa s malým dieťaťom predierala životom,ako jej vojna vzala milovaného muža.Hoci už môj dedko nežije,teším sa,že som bola ochotná počúvať jeho spomínanie na Rusko,na zákopy,na bojový front...Často sedávam pri počítači,hoci nič dôležité nerobím,babka ma práve vtedy zvykne volať k sebe,aby som s ňou sledovala TV.Málokedy jej vyhoviem,no ak to nezmením,budem ľutovať čas,ktorý som mohla stráviť s ňou a neurobila som tak.Internet bude,len my už spolu nemusíme byť.Nedávno sme sedeli vonku a keďže už bol čas TV správ,posielala som ju do izby.Musela som ešte niečo dorobiť.Ona mi na to povedala:...ja nikam nepôjdem,čo mám z televízora,keď Ty si tu...ja Ťa tu nenechám...obetoval telku kvôli mne a ja som pochopila...Neznesiem ak jej niekto povie BABA...ona nie je žiadna baba,ale babka..babička.Neznesiem povýšenecké správanie voči nim,starším.Keď sa k nim správame,akoby boli úplne hlúpi,akoby nič nevedeli,a ničomu nerozumeli.Predsa aj oni kedysi niečomu lepšie rozumeli ako dnes,sú ľuďmi,bez ktorých by sme tu neboli.Prečo ich tak často nechápeme,či skôr nechceme chápať?Prečo ich mnohí chápu ako príťaž?Aj starkí majú svoje muchy,no tak veľa životných právd poznajú.Nechcela by som raz skončiť so svojimi rovesníkmi,ale so svojou rodinou,ak ju budem ešte mať.S vnúčatkami rozprávajúc o tom,ako sa žilo v roku 2008.Ak budú o to stáť.Ak nebudú práve rozhorčene konštatovať moju neznesiteľnosť.Ak sa dožijem,nechcela by som zažívať to,čo dnes mnohí starí ľudia.No ako sa hovorí,karta sa raz obráti...